Ak žalobca v spore predloží skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (môže ísť aj o nepriame dôkazy, tzv. indície), na žalovaného prechádza povinnosť preukázať, že k takémuto konaniu nedošlo.

Posun v dôkaznom bremene však nie je automatický – teda nenastáva okamžite ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Nastáva len vtedy, ak žalobca predloží skutočnosti, na základe ktorých možno usudzovať, že k diskriminácii skutočne došlo.

Žalobca musí preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou, (ktorá je alebo môže byť na tej istej pozícii ako on, len u nej absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie ). Ďalej je dôležité preukázať dôvod, kvôli ktorému k diskriminácií došlo a z ktorého je diskriminácia zakázaná (§ 2 ods. 1). Väčšinou je tento dôvod zrejmý aj bez dokazovania. Nie je však na žalovanom, aby dokazoval, že žalobca vyznáva určité náboženstvo alebo vieru, alebo má určité zdravotné postihnutie, určitý vek alebo určitú sexuálnu orientáciu. Je potrebné preukázať aj vznik určitej ujmy. Medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou nevýhodou musí existovať príčinná súvislosť.

Domnienku prípadného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania môže žalovaný vyvrátiť, ak preukáže, že namietané konanie, príp. opomenutie, sledovalo oprávnený záujem, bolo objektívne odôvodnené, primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. Ak však žalovaný neposkytne súdu dostatočné vysvetlenie, prečo mohlo dôjsť k prípadnej diskriminácii žalobcu, má sa zato, že diskriminácia v konkrétnom prípade bola preukázaná.

Všetky účastníkmi predložené dôkazy súd vyhodnotí podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, teda vo vzájomných väzbách a súvislostiach, a na základe takto získaných poznatkov rozhodne.