Hlavné prípady, ktoré riešil ESD, sa týkali špeciálnych opatrení, ktoré vyvstali v súvislosti s rodovou rovnosťou, a to vec Kalanke,  vec Marschall a vec Abrahamsson. Spoločne tieto veci vymedzili hranice toho, do akej miery možno prijí‑ mať špeciálne opatrenia na kompenzáciu predchádzajúcich znevýhodnení – v týchto konkrétnych veciach – pracujúcich žien v priebehu rokov.

Vo veci Kalanke[i] ESD prísne pristupoval k preferenčnému zaobchádzaniu na nápravu nedostatočného zastúpenia žien na určitých miestach. Táto vec sa týkala právnych predpisov prijatých na regionálnej úrovni, ktorými sa automaticky priznávala prednosť ženám uchádzajúcim sa o pracovné miesto alebo povýšenie. Keď uchádzajúci sa muži alebo ženy boli rovnako kvalifikovaní a ak sa usúdilo, že ženy sú nedostatočne zastúpené v danom odvetví, musela sa uprednostniť žena. Za nedostatočné zastúpenie sa považovalo, ak ženy netvorili aspoň polovicu zamestnancov na danej pracovnej pozícii. V tejto veci neúspešný uchádzač, pán Kalanke, podal sťažnosť na vnútroštátne súdy, že bol diskriminovaný na základe svojho pohlavia. Vnútroštátne súdy postúpili vec Európskemu súdnemu dvoru s otázkou, či toto pravidlo je v súlade s článkom 2 ods. 4 smernice o rovnakom zaobchádzaní z roku 1976 (predchodca článku 3 smernice o rodovej rovnosti týkajúceho sa „pozitívnej akcie“), v ktorom sa uvádza, že: „Táto smernica sa nedotýka opatrení na podporu rovnakej príležitosti pre mužov a ženy, najmä prostredníctvom odstraňovania existujúcich nerovností ovplyvňujúcich príležitosti žien“.[ii]

ESD uviedol, že článok 2 ods. 4 bol navrhnutý, aby umožnil opatrenia, ktoré, „aj keď sú zdanlivo diskriminačné, v skutočnosti sú určené na odstránenie alebo obmedzenie faktických nerovností, ktoré môžu existovať v živote spoločnosti“.[iii] Uznalo sa, že pravidlo sleduje legitímny cieľ odstránenia nerovností prítomných na pracovisku. Na základe toho by v zásade opatrenia, ktorými sa ženám priznáva osobitná výhoda na pracovisku vrátane povýšenia, boli prijateľné, ak by boli zavedené s cieľom prispieť k zlepšeniu ich schopnosti konkurovať na trhu práce bez takejto diskriminácie. Tiež sa však konštatovalo, že každá výnimka z práva na rovnaké zaobchádzanie by mali byť vykladané prísne. Zistilo sa, že ak dané pravidlo zaručuje „ženám absolútnu a bezpodmienečnú prednosť pri vymenovaní alebo povýšení“, bolo by to v skutočnosti neprimerané na dosiahnutie cieľa odstrániť nerovnosť vo vzťahu k právu na rovnaké zaobchádzanie. V tomto prípade preferenčné zaobchádzanie teda nemohlo byť odôvodnené.

Z ďalších vecí však vyplýva, že osobitné opatrenia môžu byť prijateľné, ak pravidlo neukladá, aby sa priznala automatická a bezpodmienečná prednosť.

Vec Marschall[iv] sa týkala v podstate podobných právnych predpisov ako vec Kalanke. V danom pravidle však bolo uvedené, že by sa mali uprednostniť  rovnako kvalifikované ženy, „pokiaľ špecifické dôvody v prípade jednotlivého mužského kandidáta nezavážia v jeho prospech“. Pán Marschall nebol prijatý na pracovné miesto, o ktoré sa uchádzal, a bola uprednostnená žena, preto napadol zákonnosť tohto pravidla na vnútroštátnych súdoch, ktoré postúpili túto vec Európskemu súdnemu dvoru opäť s otázkou, či je toto pravidlo zlučiteľné so smernicou o rovnakom zaobchádzaní. ESD rozhodol, že pravidlo tohto typu nie je neprimerané legitímnemu cieľu, ktorým je odstránenie nerovnosti, pokiaľ „sa v každom jednotlivom prípade zaručuje uchádzajúcim sa mužom, ktorí sú rovnako kvalifikovaní ako uchádzajúce sa ženy, že ich kandidatúra bude predmetom objektívneho hodnotenia, pri ktorom sa zohľadnia všetky kritériá špecifické pre jednotlivých kandidátov a uprednostnenie žien sa neuplatní, ak zaváži jedno alebo viac týchto kritérií v prospech uchádzajúceho sa muža“.

Na rozdiel od prípadu Kalanke program obsahoval aj tzv. saving clause. Na jej základe mohol zamestnávateľ pri prijímaní zohľadniť resp. uprednostniť iné dôvody akými boli sociálne znevýhodnenie, stav osamelého rodiča či vojenskú povinnosť. Podľa ESD, takáto saving clause garantovala, že nejde o systém, ktorý absolútne nepodmienečne uprednostňuje ženské kandidátky.

Systém garantoval, že každý individuálny prípad bol predmetom objektívneho posudzovania, ktorý bral do úvahy ďalšie dôležité sociálne kritéria okrem pohlavia. Okrem saving clause, napadnutý systém splnil test súdu aj v tom, že podobne ako v prípade Kalanke  vychádzal z koncepcie rovnosti v príležitostiach pred rovnosťou vo výsledkoch. Možnosť rozhodnúť podľa vlastného uváženia zabudovaná do pravidla teda bránila tomu, aby prednosť bola absolútna, a preto bolo primerané na dosiahnutie cieľa riešenia nerovnosti na pracovisku.

ESD argumentoval, že preferenčné zaobchádzanie môže byť využívané, ak má za cieľ narúšať predsudky voči ženským kandidátkam o ich schopnostiach a roliach v pracovnom živote. Podľa súdu to, že sú ženské kandidátky  rovnako kvalifikované neznamená, že majú rovnaké šance. Ich šance môže v praxi znížiť racionálne alebo iracionálne obavy zamestnávateľov o povinnostiach žien v rodinnom živote. Keďže takéto stereotypy môžu zostať skryté počas rozhodovacích procesov, preferenčné zaobchádzanie môže v praxi zredukovať konkrétne prípady nerovnosti.[1]

Vec Abrahamsson[v] sa týkala platnosti švédskych právnych predpisov, čo bolo niekde medzi bezpodmienečnou prioritou pravidla vo veci Kalanke a možnosťou rozhodnúť podľa vlastného uváženia vo veci Marschall. V pravidle sa uvádzalo, že by sa mal uprednostniť uchádzač nedostatočne zastúpeného pohlavia s dostatočnými kvalifikáciami pre pracovné miesto, pokiaľ „rozdiel medzi uchádzačmi nebol taký veľký, že by takéto návrhy viedli k porušeniu požiadavky na objektivitu pri menovaniach“. ESD konštatoval, že v skutočnosti sa právnymi predpismi automaticky uprednostnili uchádzači menej zastúpeného pohlavia. Skutočnosť, že tento predpis takému postupu bránil len vtedy, ak existoval výrazný rozdiel v kvalifikačných predpokladoch, nestačila zabrániť neprimeranému účinku daného predpisu. Tieto veci poukazujú na to, že ESD je vo všeobecnosti opatrný vo svojom prístupe, ktorým umožňuje, aby osobitné opatrenia potláčali princíp spravodlivosti. Len v obmedzených prípadoch, keď osobitné opatrenia nie sú bezpodmienečné a absolútne, ESD pripúšťa, aby vnútroštátne predpisy spadali do výnimky článku 2 ods. 4.


[i] ESD, Kalanke proti Freie Hansestadt Bremen, vec C-450/93 [1995] Zb. I-3051, 17. októbra 1995

[ii] Smernica o rovnakom zaobchádzaní 76/207/EHS, Ú. v. ES L 39, 14. februára 1976, s. 40.

[iii] Toto znenie sa zväčša prevzalo do preambúl smerníc o antidiskriminácii: ods. 21 smernice o rodovej rovnosti (prepracované znenie); ods. 26 smernice o rodovej rovnosti (prepracované znenie); ods. 17 smernice o rasovej rovnosti.

[iv] ESD, Marschall proti Land Nordrhein‑Westfalen, vec C-409/95 [1997] Zb. I-6363, 11. novembra 1997.

[v] ESD, Abrahamsson a Leif Anderson proti Elisabet Fogelqvist, vec C-407/98 [2000] Zb. I-5539, 6. júla 2000.

 


[1] Goran Selanec and Linda Senden, Positive Action Measures to Ensure Full Equality in Practice between Men and Women, including on Company Boards (Brussels: European Commission, 2011), s .32-35.

Zdroje a odporúčaná literatúra:

Jarila Lajčáková: Prijímanie dočasných vyrovnávacích opatrení na základe etnicity, národnosti, pohlavia alebo rodu na Slovensku / PRÍRUČKA. Centrum pre výskum etnicity a kultúry, Bratislava, 2014

Agentúra EÚ pre základné práva: Príručka o európskom antidiskriminačnom práve

 

Comments

No comments yet...

Leave a Reply