Európske spoločenstvo bolo od svojich počiatkov aktívne v potláčaní diskriminácie, spočiatku najmä z dôvodov štátnej príslušnosti a pohlavia. Od roku 1999 dostala EÚ nové ďaleko siahajúce právomoci na postihovanie diskriminácie aj z dôvodu rasového alebo etnického pôvodu, náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku a sexuálnej orientácie. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (Zmluva z Amsterdamu) kladie dôraz na dosahovanie rovnosti príležitostí. Osobitnú pozornosť venuje rovnoprávnemu postaveniu žien a mužov a zaväzuje štáty, aby vo všetkých politikách a iniciatívach zohľadňovali rodové hľadisko. Zmluva vyzýva členské krajiny, aby sa usilovali eliminovať nerovnosti iniciovaním krokov zameraných na odstraňovanie diskriminácie na základe pohlavia, rasového alebo etnického pôvodu, náboženského alebo iného presvedčenia, zdravotného postihnutia či sexuálnej orientácie.

EÚ a jej členské štáty ako uznanie toho, že jej politiky by mohli mať vplyv na ľudské práva a v úsilí, aby sa občania cítili „bližšie“ k EÚ, vyhlásili v roku 2000 Chartu základných práv Európskej únie. Charta obsahuje zoznam ľudských práv na základe práv nachádzajúcich sa v ústavách členských štátov, EDĽP a všeobecných zmluvách o ľudských právach, napríklad Dohovore OSN o právach dieťaťa. Charta prijatá v roku 2000 bola len „deklaráciou“, čo znamená, že nebola právne záväzná, aj keď Európska komisia (hlavný orgán pre navrhovanie nových právnych predpisov EÚ) konštatovala, že jej návrhy budú vyhovujúce. Nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy v roku 2009 sa zmenilo postavenie Charty základných práv a stala sa právne záväzným dokumentom. Inštitúcie EÚ sú ju teda povinné dodržiavať. Členské štáty EÚ majú tiež povinnosť dodržiavať chartu, ale len pri implementácii práva EÚ.

Lisabonská zmluva, ktorou sa uznávajú aj práva, slobody a zásady stanovené v Charte základných práv kladie dôraz na dosahovanie rovnosti príležitostí. Článok 21 Charty garantuje nediskrimináciu: “Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.”

Zásada rovnakého zaobchádzania je v súčasnosti formulovaná v primárnom práve EÚ ako jeden zo základných cieľov Európskej únie, na ktoré sa zameriava pri vymedzovaní a realizácii svojich politík a činností. Čl. 8 ZFEÚ stanovuje, že pri vykonávaní všetkých činností, ktoré smerujú k napĺňaniu cieľov spoločenstva, sa „spoločenstvo zameriava na odstránenie nerovností a podporu rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami“. Všeobecný princíp zákazu diskriminácie je upravený v čl. 10 ZFEÚ, ako súčasť všeobecných formulácií boja proti diskriminácii založenej na „pohlaví, rasovom alebo etnickom pôvode, náboženskom vyznaní alebo viere, postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácii.“ V tomto kontexte čl. 19 ods. 1 ZFEÚ umožňuje zákonodarným inštitúciám Európskych spoločenstiev prijímať primerané opatrenia (appropriate action) zamerané na „boj proti diskriminácii založenej na pohlaví, rasovom alebo etnickom pôvode, náboženskom vyznaní alebo viere, postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácii.“

Formovanie zásady rovnakého zaobchádzania ovplyvnil aj Súdny dvor EÚ svojimi rozhodnutiami. V prvom rade rozhodnutím v prípade Defrenne II Súdny dvor priznal článku 157 ZFEÚ tzv. priamy účinok, keď sa vyjadril, že „zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy stanovenej v tom čase článkom [157 ZFEÚ] sa možno domáhať na vnútroštátnych súdoch. Tieto súdy sú povinné zabezpečiť ochranu práv, ktoré toto ustanovenie priznáva osobám podliehajúcim súdnej právomoci, a to najmä v prípade diskriminácie, ktorá má svoj zdroj priamo v právnych predpisoch alebo v kolektívnych pracovných zmluvách, ako aj v prípade nerovnakej odmeny pre ženy a mužov za rovnakú prácu vykonávanú v rovnakom súkromnom alebo verejnom zariadení alebo v rovnakých súkromných alebo verejných službách.“

Európska komisia podniká opatrenia s cieľom:

  • zlepšiť znalosti o diskriminácii zvyšovaním informovanosti obyvateľstva o ich právach a povinnostiach, ako aj o prínosoch rozmanitosti,
  • podporovať sprostredkovateľské subjekty, napríklad mimovládne organizácie, sociálnych partnerov aorgány zaoberajúce sa rovnosťou, aby vylepšovali svoje kapacity na boj proti diskriminácii,
  • podporovať tvorbu politík v oblasti rovnosti na vnútroštátnej úrovni a podnecovať výmenu osvedčených postupov medzi krajinami EÚ,
  • dosiahnuť skutočnú zmenu v oblasti boja proti diskriminácii prostredníctvom vzdelávacích činností zameraných na potieranie diskriminácie,
  • presadzovať pracovne orientované riadenie rozmanitostiako súčasť strategickej reakcie na rôznorodejšiu spoločnosť, základňu zákazníkov, štruktúru trhu a pracovnej sily.

Európska komisia okrem dvoch smerníc (smernice o rasovej rovnosti a rámcovej smernice pre zamestnanosť) prijala v júli 2008 oznámenie, ktoré predstavuje komplexný prístup k posilneniu opatrení proti diskriminácii a na podporu rovnakých príležitostí, ako aj rozhodnutie Komisie o vytvorení skupiny vládnych expertov pre nediskrimináciu. Európska komisia podporuje rovnaké zaobchádzanie s Rómami – najväčšou národnostnou menšinou v EÚ.

 Zhrnutie:

  • Ochranu pred diskrimináciou v Európe možno nájsť tak v právnych predpisoch EÚ, ako aj v EDĽP. Aj keď obidva tieto systémy sa vo významnej miere vzájomne dopĺňajú a posilňujú, niektoré rozdiely existujú a môže byť potrebné, aby sa s nimi právni odborníci oboznámili.
  •  EDĽP poskytuje ochranu všetkým osobám v  rámci jurisdikcie svojich 47 zmluvných štátov, zatiaľ čo smernice EÚ o antidiskriminácii poskytujú ochranu len občanom 27 členských štátov EÚ.
  • Podľa článku 14 EDĽP je diskriminácia zakázaná iba v súvislosti s uplatňovaním iného práva zaručeného zmluvou. Podľa protokolu č. 12 sa zákaz diskriminácie stáva samostatným právom.
  • Podľa antidiskriminačného práva EÚ zákaz diskriminácie je samostatným právom, ale je obmedzené len na konkrétne súvislosti, ako napríklad zamestnanosť.
  • Inštitúcie EÚ sú právne povinné dodržiavať Chartu základných práv Európskej únie vrátane jej ustanovení o antidiskriminácii. Členské štáty EÚ musia pri implementácii práva EÚ takisto dodržiavať túto chartu.
  • Európska únia sa pripojí k dohovorom CRPD a EDĽP. Na základe toho sa EÚ dostane pod dohľad externých kontrolných orgánov a jednotlivci budú môcť podávať priamo ESĽP sťažnosti na porušovanie EDĽP zo strany EÚ.

 

Zdroj:

Agentúra EÚ pre základné práva: Príručka o európskom antidiskriminačnom práve