Mýty a fakty o Istanbulskom dohovore

  • Prečo bolo potrebné presadiť medzinárodný Istanbulský dohovor? V prípade pomoci ženám sa jednotlivé ustanovenia dajú presadiť aj na úrovni národnej legislatívy. 

Tzv. Istanbulský dohovor je štandardný dohovor Rady Európy, akých je na úrovni Rady Európy stovka, s protokolmi dokonca viac ako dvesto. Takého dohovory prispievajú k harmonizácii nielen európskeho práva, ale aj úrovne služieb, prevencie a pochopenia závažnosti problému ako takého. Pre ilustráciu uvádzame, že existuje dohovor o biomedicíne, právach detí, ochrane detí pred sexuálnym násilím a zneužívaním, ale aj dohovor o násilí na futbalových zápasoch (plný zoznam tu )

Násilie na ženách sa považuje za najzávažnejšiu formu porušovania ľudských práv žien a je pochopiteľné, že Rada Európy venuje tomuto problému značnú pozornosť. SR sa aktívne podieľala na jeho príprave a bola jedna z prvých krajín, ktorá ho podpísala. Návrh na prípravu jeho ratifikácie vyslovila vláda Ivety Radičovej v máji 2011.

Istanbulský dohovor je štandardný ľudskoprávny dohovor so štandardným monitorovacím mechanizmom, akých SR podpísala desiatky ak nie stovky. Jeho význam je v čase globalizácie Európy a odstraňovania hraníc v spoločnom úsilí v prevencii a potláčaní násilia.

  • Istanbulský dohovor používa rodovú terminológiu, ktorá by sa u nás štandardným legislatívnym procesom neschválila. Dokument napríklad oddeľuje pohlavie od rodu. Je potrebné, aby sme do našej legislatívy presadili takéto pojmy?

Princípy a pojmy v Istanbulskom dohovore vychádzajú zo zaužívanej terminológie v oblasti rodovej rovnosti, ktorá je už dnes obsiahnutá v legislatíve SR (napr. Antidiskriminačný zákon, Zákon o sociálnych službách či Kompetenčný zákon). Dohovor teda nezavádza žiadnu novú terminológiu, ktorá by už nebola súčasťou legislatívneho či strategického rámca v našej krajine (viď stratégie a akčné plány rodovej rovnosti). Navyše terminológia vychádza aj zo Smernice 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, ktorá opakovanie zdôrazňuje potrebu osobitnej podpory a ochrany ženských obetí rodovo podmieneného  násilia a ich detí, a to hlavne „z dôvodu vysokého rizika druhotnej a opakovanej viktimizácie, zastrašovania a pomsty súvisiacich s takýmto násilím“.

Pri tejto terminológii nejde o „oddeľovanie pohlavia a rodu“, ale o používanie rôznych pojmov na pomenovanie rôznych fenoménov, teda biologického “pohlavia” a naň nadväzujúceho sociálneho postavenia mužov a žien v spoločnosti, nazývaného „rod“. Je nesporné a zjavné, že kým biologicky sú ženy rovnaké v rôznych krajinách či kultúrach, ich spoločenské postavenie a práva sú v Európe, arabskom svete alebo v niektorých kmeňových kultúrach diametrálne odlišné.

Rod a pohlavie nie sú teda dva oddelené a na sebe nezávislé atribúty, ale naopak, rod je konkrétnym sociálnym prejavom biologického pohlavia, ktorý sa môže v čase a v kultúre líšiť (preto sa v nemčine označuje ako “sociálne pohlavie”). Tieto pojmy spolu súvisia podobne ako farba pleti a rasa: kým človek sa rodí s určitou farbou pleti, ľudské spoločenstvo na jej základe prisudzuje človeku určitú rasu a s tým spojené určité očakávania a stereotypy. Kým niektoré sa zakladajú na biologických predispozíciách, mnohé z nich sú predsudkami, ktroé v konečnom efekte vedú k rasizmu. Obdobne je to s rodovými predsudkami, ktoré v konečnom efekte vedú k sexizmu.

Prízvukujeme, že na pochopenie tejto problematiky sú potrebné aspoň základné znalosti zo sociológie a filozofie, inak sa pojmy vykladajú zjednodušene, skreslene a mylne. Napr. rodový stereotyp neznamená, keď povieme, že „žena je matka“, rodový stereotyp by bolo tvrdenie, že „žena nemôže zastávať v spoločnosti inú úlohu ako je úloha matky“.

  • Istanbulský dohovor by obmedzoval rodičov v slobodnej výchove detí, pretože odporúča zaradiť do vzdelávania rodovú rovnosť.

Pri čl. 14 o výchove a vzdelávaní, ktorý vadí odporcom dohovoru, ide o začlenenie „problematiky rovnoprávnosti mužov a žien, nestereotypných rodových rolí.“ Toto je už dnes súčasťou osnov a napr. aj Školského zákona, ale aj iných ľudskoprávnych dohovorov ako je Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ktoré SR už dávno ratifikovala. Istanbulský dohovor teda neprináša v tejto oblasti nič nové, čo by sme už nemali zavedené. Navyše, dikcia tohto článku dáva štátu veľký priestor, keďže hovorí “Zmluvné strany prijmú , ak je to primerané, potrebné kroky na to, aby sa do oficiálnych študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania začlenili študijné materiály týkajúce sa problematiky rovnoprávnosti mužov a žien, nestereotypných rodových rolí, vzájomného rešpektu, nenásilného riešenia konfliktov v medziľudských vzťahoch, rodovo podmieneného násilia na ženách a práva na nedotknuteľnosť osoby, ktoré sú prispôsobené vyvíjajúcim sa schopnostiam žiakov.”

  • Odporcovia tohto dokumentu tvrdia, že už dnes nedostávajú granty len preto, že nesúhlasia s mnohými genderovými pojmami či nepíšu do svojich projektov pojmy ako “rodovo podmienené násilie” a podobne. 

Každý donor si stanovuje podmienky, za akých chce podporiť projekty. Ak organizácie narážajú na Nórsky finančný mechanizmus, Nórske kráľovstvo má veľmi jasne zadefinované ľudskoprávne princípy a východiská, za ktorých podporuje organizácie. V rámci Nórskeho finančného mechanizmu je jedným z partnerom Rada Európy a preto z neho nie sú podporované organizácie, ktoré konajú kroky proti ratifikácii Istanbuskému dohovoru. Iné dotačné mechanizmy nie sú takto podmienené.

  • Pomáhať treba všetkým obetiam domáceho násilia, napr. aj ženám týraným otcom alebo bratom, nielen tým “rodovo podmieneným” obetiam.

Samozrejme, ochranu a podporu si zaslúžia všetky obete domáceho násilia, čo je uvedené aj v samotnom Istanbulskom dohovore. Zároveň je treba pripomenúť, že všetky ženy obete určitých foriem násilia ako sú domáce alebo partnerské násilie, sexuálne násilie či škodlivé praktiky sú obeťami rodovo podmieneného násilia. Pre pochopenie problematiky si treba uzrejmiť nasledujúce pojmy:

Domáce násilie zahŕňa všetky činy telesného, sexuálneho, psychického, sociálneho alebo ekonomického násilia, ktoré pácha osoba, ktorá je alebo bola blízkou osobou obete. Domáce násilie zahŕňa partnerské násilie, ako aj násilie medzi ostatnými členmi a členkami rodiny.

Násilie v intímnych vzťahoch alebo partnerské násilie  zahŕňa všetky činy telesného násilia, sexuálneho násilia, duševného násilia a ekonomického násilia, ktoré sa vyskytujú medzi súčasnými manželmi alebo bývalými manželmi alebo partnermi, bez ohľadu na to, či páchateľ má, alebo v minulosti mal s obeťou spoločnú domácnosť.

Násilie na ženách sú všetky činy rodovo podmieneného násilia namierené voči ženám a dievčatám, ktoré majú alebo môžu mať za následok telesnú, sexuálnu, duševnú, ale aj ekonomickú ujmu alebo utrpenie vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, nátlaku alebo svojvoľného zbavenia slobody, či už vo verejnom alebo v súkromnom živote.

„Rodová podmienenosť“ násilia na ženách vyjadruje, že mužské násilie páchané na ženách sa  chápe v jeho širokom sociálnom kontexte, a nie ako individuálny problém konkrétneho vzťahu. resp. domáceho násilia je rozhodujúci stereotyp o mužovi ako „hlave rodiny“, teda o niekom, kto má právo zjednať si poriadok v rodine. Násilie na ženách je produktom sociálneho konštruktu mužskosti, radu tradícií, zvykov a presvedčení, ktoré umožňujú niektorým mužom získať nadvládu a kontrolu nad ženami a tým získať právo používať násilie ako prostriedok  uskutočňovania tejto nadvlády a kontroly.

Rodovo podmienené násilie páchané na ženách je teda výsledok sociálnych vzťahov s nerovnomerným rozdelením moci, v ktorých ženy majú voči mužom podradenú pozíciu – rodovej nerovnosti. Hoci sa najčastejšie deje v partnerských vzťahoch, rovnako môže byť páchateľom syn, otec alebo iný príbuzný, na ktorom je žena závislá alebo je k nemu v nerovnom mocenskom postavení. Osobitnou formou je sexuálne násilie páchané na verejnosti alebo v ozbrojených konfliktoch ako súčasť taktiky „zničiť nepriateľa“.

Domáce alebo partnerské násilie na žene je rodovo podmienené násilie – skutočnosť, že sa deje najmä ženám, je rodovo podmienená ako následok sociálnej  nerovnosti medzi mužmi  ženami (rodová nerovnosť).Od iných foriem násilia sa odlišuje tým, že pohlavie obete nie je náhodné; ženy sa stávajú obeťami domáceho násilia následkom nerovných mocenských vzťahov založených na rozdieloch medzi ženami a mužmi v sociálnom a spoločenskom postavení, tak vo verejnej, ako aj  v súkromnej oblasti. Tento typ násilia je hlboko zakorenený v sociálnej a kultúrnej štruktúre, normách a hodnotách, ktorými sa riadi spoločnosť a je často podporovaný kultúrou popierania a mlčania

Páchateľom domáceho násilia je spravidla osoba v mocenskom postavení a obeťou osoba závislá na páchateľovi. Toto postavenie je konštantné a nemenné, na rozdiel od bežných partnerských hádok a konfliktov obeť nikdy „nemá vo vzťahu navrch“.

Obeťou domáceho násilia sa môže stať ktokoľvek, avšak existujú určité rizikové faktory, ktoré zvyšujú riziko a robia obeť mimoriadne zraniteľnou, ako je

  • pohlavie obete – ženy sú spravidla fyzicky slabšie, tehotenstvo a spoločné deti zvyšuje mieru závislosti na páchateľovi;
  • závislosť od páchateľa – žena v domácnosti, dieťa, starší rodič alebo zdravotne postihnutý člen alebo členka rodiny;
  • viacnásobné znevýhodnenie ako je etnicita, cudzinecký pôvod alebo imigrantský status.